Žijeme v dobe...
Žijeme v dobe, keď poznáme mnoho modlitieb, ale modlíme sa málo.
Jeme pôstne jedlá, ale nepostíme sa.
Hromadíme svedectvá o duchovnom živote, avšak vlastnú skúsenosť v ňom nemáme.
Spovedáme sa z hriechov, ale nekajáme sa.
Navštevujeme chrámy a zúčastňujeme sa na bohoslužbách, naša duša však nie je pokorná pred Spasiteľom.
To všetko sa deje, lebo naše srdcia sú uzavreté.
Musíme ich otvoriť, aby mohol vstúpiť Kristus.
sv. Paisij Svätohorec
Honíme se za všemi možnými pobožnostmi a způsoby zbožností, náš život se stává stále složitějším, zatím co by stačilo a bylo by daleko plodnějším, kdybychom se dovedli ponořit do své vlastní duše a klaněli se tam Bohu, jenž je životem našeho života a duší naší duše. Celý náš život by pak nabyl zvláštní jednoduchosti, vyrovnanosti, jistoty a klidu, protože jdeme-li s Bohem, víme, že jdeme správně, jsme-li vedeni jím, nemůžeme bloudit. Je to ovšem cesta, která nebudí žádné senzace. Dnešní doba je dychtivá po senzaci. Ale je to cesta klidná, vyrovnaná, cesta radostná. (R. M. Dacík OP: Bůh v duši. Na hlubinu 1936)
Myslím si, že za poslednou vetou patrí otáznik - Ale je to cesta klidná, vyrovnaná, cesta radostná? Myslená tá cesta dychtivá po senzáciách!! Ženieme sa za zážitkami, pocitmi, emóciami... ale viera je niečo iné. Nie, že musím utekať tam, kde sa má niečo diať, kde čaká nejaká senzácia. Viera je od slova veriť, nie vidieť!
Otvoriť srdce dokorán pre Jeho pôsobenie. Kľaňať sa Mu, ďakovať Mu za všetko a snažiť sa plniť Jeho vôľu. Vtedy nemôžeme pochybiť!